Dátum:
23.03.2021
LÁSKAVÉ POHLADENIE PÁNA UČITEĽA…
Občas sa zastavím, pripomeniem si – keď sa robí poriadok v bývalej drevárni za našou školou. Na podlahe ešte vždy vidno iniciály AM 28.V.1966. Anička, Marika? Dcéry pána učiteľa a pani učiteľky Malíkovcov? V tom roku isto ešte netušili, že z jednej z nich vyrastie po rodičoch učiteľka a z druhej výborná lekárka. V betóne uchovaný nápis však okľukou asociuje idylické obrazy aj môjho detstva – sobotňajšie podvečery na “hrisku”“, chuť kofoly zo “Spolku”, gagot „malíkéch“ husí na futbalovom ihrisku, lepkavé vlasy z rozbitej hlavy a roztrhnuté nohavice z tŕňov „okruhlíc“ v jarku, vysokánske topole, čo chránili pred vetrom starobylú budovu i láskavý hlas pána učiteľa…
Pravidelne, takmer už po tridsať rokov – v máji, keď Bradlo ožíva, nakukne k nám na skok do svojho rodiska Anulka. Väčšinou mimo vravy rečníkov a hromady národa. S priateľmi, na turistickom bicykli. Jedno, či pália ostré májové lúče alebo leje ako z konvy. Len málo ľudí vie, že po slávnom rodákovi je druhým rodeným Košarišťanom, čo zastal na vrchole Modrej hory. Dnes už na zaslúženom učiteľskom odpočinku v rodičovskom dome v Kočovciach. Minulej jari nebolo nám dopriate stretnúť sa, ale pozdrav predsa len dorazil. Hŕba školských fotografií z rodinného archívu rodičov. Pre nás poklad. Vzácna školská kronika dokumentujúca školstvo uplynulého storočia sa stratila v roku 1985. Nezvestná doteraz, aj napriek usilovnému pátraniu.
23. marca 2021 si pripomenieme 100. výročie nedožitého jubilea pána učiteľa Jána Malíka. Tak trocha i symbolicky – päť dní pred dňom narodenia učiteľa národov J. Á. Komenského. Rovnako symbolicky sme sa s nimi rozlúčili pred siedmimi rokmi, 1. septembra 2014 – v deň začiatku nového školského roka.
Rodák z Fedyméša – z Úľan nad Žitavou, absolvent rímsko-katolíckeho učiteľského ústavu v Spišskej kapitule, učiteľ, organista, ktorého pre náboženské presvedčenie preložili v roku 1952 zo školy v Hrachovišti do evanjelického prostredia Košarísk. Štafetu preberali od Krkošovcov. Bolo krátko po vojne. Ľudia nadšene budovali i strácali. Zložitá doba.
Spolu s manželkou Otíliou stáli svojho času pri všetkom dôležitom dianí v obci. S miestnymi ochotníkmi nacvičili mnohé divadelné hry, pracovali v osvetovej besede, zriaďovali kino, boli nápomocní pri zakladaní a budovaní roľníckeho družstva. Ich pričinením sa ku škole pristavila ďalšia trieda, jedáleň i kuchyňa. Ovocný sad za školou zavoňal jabloňami, hruškami i orechmi.
V roku 1968 sa aktívne zapojil do prípravy spomienky na národného hrdinu, pomáhal pri budovaní Štefánikovho múzea v Košariskách. Slovenský znak na štíte školy z roku 1928 vydržal za Malíkovho riaditeľovania aj roky normalizácie. Nadriadení ho tam neradi videli. Prikazovali: „Zhodz to dole!” neposlúchol, vysvetľoval, obhajoval: “No, reku, to neni fašistický odznak, To je odznak bývalej Slovenskej ligy v Amerike, ktorá takýto odznak mala. Už vtedy, keď ešte fašizmus nebol na svete, ani nikto o tom nevedel. Skrátka utiahlo sa to potom tak, že dali pokoj potom s tým dvojkrížom na tej škole, ktorý tam aj dodnes, pravda, je. A pekne – ľudia chodili to obdivovať. Kto prišiel do Košarísk, vtom čase chodilo velice mnoho ľudí, vždy prišli aj ku škole. Jak sa to mohlo zachovať? Tak som musel vysvetľovať, čo to ako je.“
Počas 31 rokov Malíkovci vychovali a vyslali do života mnohé generácie žiakov, medzi nimi i 54 budúcich vysokoškolákov. S materinskou láskou… ako prítomným onoho času, v roku 1983, keď ste sa lúčili s Košariskami a odchádzali na dôchodok do Kočoviec pripomenula vtedajšia predsedníčka MNV pani Anna Poláčková: “Nebolo nikdy rozdielu medzi deťmi, všetky boli Anulky, Vierky, či Števkovia a Jankovia. Na roky prežité v škole v Košariskách budú celý život spomínať, ako na najkrajšie chvíle svojho života, lebo popri zasväcovaniu do neznámych tajov vlastivedy, či počtov nepoznali ukrátenie ani od rodičovskej lásky, ktorú hojným dielom v tejto škole rozdávali ich dobrí učitelia …”
Ďakujeme, pán učiteľ!